muksotravka

  Vždy, keď sa stane niečo zlé, či smutné, vlastne hocičo negatívne a priamo to zasahuje do mojej osobnej rovnováhy, premýšľam. To je ale postreh, však?! Premýšľam, ako asi každý v podobnej životnej situácií, veď myslím, teda... a ďalej to už pozná asi každý. Háčik je v tom, že moje myšlienkové pochody sa netočia okolo otázok : ,,Prečo? Kto? Načo?“, a tak podobne. Skôr ako tá udalosť ma trápi fakt, že akosi nie je nik, s kým by som sa mohla a v podstate aj chcela podeliť o svoje trápenia. Vtedy býva bolesť a krivda niekoľkonásobne väčšia a oveľa neznesiteľnejšia. Toto ma raní ešte viac. Človek jednoducho nie je stavaný na to, aby ťarchu osudu vládal niesť, či zniesť sám.

Už dvakrát som sa musela rozlúčiť s tými, ktorých som nadovšetko milovala a tvorili to podstatné v mojom živote. Bolo to zlé a ťažké a predsa odlišné. Prvé lúčenie prišlo nečakane, veď viete, taký nechutný, zákerný kopanec od života oceľovou špicou do hlavy. More sĺz, kriku, búchania so všetkým a do všetkého... Klasický hnev zo svojej bezmocnosti. Lenže tento hnev, žiaľ, či ako sa tento otrasný stav nazýva, neprestal. Ani po týždni, ani po mesiaci, ani po roku. Že čas všetko vylieči? Ale trt! Babské reči, ktoré okolie používa vtedy, keď nám už nemá čo povedať, alebo ak scenáristi potrebujú ukľudniť hysterickú herečku.

Druhýkrát bol odchod milovaného očakávaný, ba priam vymodlený. Pohľad na trápenie sa najbližšieho nás často doženie až k prosbám o ukončenie jeho pozemskej púte, hoc sa za ňou nachádza iba chladná a tmavá smrť. O to horšie je vyrovnanie sa s faktom, že dotyčný odišiel na našu úpenlivú žiadosť. Lenže toto prázdno bolo oveľa znesiteľnejšie, ako to predtým. Pomaly utíchlo, ako vlnobitie a premenilo sa na krásne spomienky vyslovované s úctou a pokorou.

Oboch som milovala, ale predsa je to iné. A viete, čo ma zachránilo od ďalšieho devastovania môjho Ja? Pocit, že niekto so mnou bolesť nesie, dvíha ma zo zeme a bolí ho každá slza, tečúca po mojom líci. Je krásne, ak viete, že niekto pri vás stojí, niekto, komu môžete povedať všetko, čo vás serie, bolí, ničí... Žiadne bezsenné, preplakané noci, iba zvláštny pokoj a možno aj úľava. Nepotrebovala som žiadne frázy, prílišné objímanie. Stačil jeden pohľad do očí človeka, človeka, ktorého ranila moja bolesť. Jedným, jediným dotykom skrotil beznádej a umlčal zákerné hlasy, vykrikujúce v mojej hlave. Občas skutočne stačí iba málo...

Veľmi si vážim život, či už môj, tvoj, jeho, jej... Nikdy neprajem nepriateľom smrť, utrpenie a samotu. Pretože ak by sa im niečo stalo, môže sa prihodiť, že niekto, kto môjho nepriateľa miloval, zostane sám, sám a zranený, podobne ako ja pri prvej skúške osudom.

Pre toto všetko je mojím životným cieľom len jedna jednoduchá vec. Byť taká, aby ma niekto miloval tak strašne, že bude ochotný sa so mnou podeliť o to najhoršie, čo ma stretlo. Snáď to raz vyjde...

A čo je vašim životným cieľom?