muksotravka

Zbožňujem cestovanie v akomkoľvek dopravnom prostriedku, ale iba v noci a ak je dlhé. Samozrejme pokiaľ nie som  šofér a nemusím celé svoje ja sústrediť na udržanie vozidla vo svojom pruhu. Milujem ten pocit, keď sa svet okolo mňa premieňa na jednu tmavú dadaistickú čmuhu a svetlá lámp pripomínajú horiace chápadlá akejsi potvory zo zlých hororových filmov. Vtedy pozerám do okien ľuďom, ktorých tváre nikdy neuvidím, ktorých mená si neprečítam na poštovej schránke. Sú cudzí. Bezmenní. Beztvári.

Nepozerám sa do okien ľudí zo zvedavosti, aby som zachytila, aký program sledujú, či sa muchlujú po hádke, alebo čo jedia na večeru... jednoducho sa začnem zamýšľať nad tým, ako sa tie tiene zo žiariacich okien majú, či aj oni prežívajú krízy, alebo sa stále smejú na opitom susedovi, či aj oni majú svojich démonov a tých, bez ktorých by ich život nemal zmysel.

Vtedy si v duchu premietnem dlhočizný film o všetkom, čo sa za posledné obdobie stalo, ako mi bolo a čo som s mojou sprostou výbušnosťou a neotesanou papuľou pokašľala. Koľko detí z tých okien nikdy nebolo s rodičmi na dovolenke, koľkým otec nerozprával divoké rozorávky pred spaním( a zaspite po tom, ako počujete príbeh, kde ryba odhryzla líške chvost). Možno tá pani na treťom vešala montérky muža, ktorý ju už desať rokov bije a aj napriek tomu mu ožehlí trenírky. A toho chlapca z veľkej vily podvádza priateľka s kýmkoľvek a on jej naďalej kupuje strieborné náušnice... každé okno niekoho a niečo skrýva. Ja sa preženiem vo vyhriatom autíčku okolo a môžem si iba vymýšľať rôzne príbehy o životoch za záclonami...

Nemám sklony k sebaľútosti, ale občas sa stane, že za všetko viním všetkých a akosi podvedome sa staviam do pozície trpiteľa. A práve pri týchto vážnych zamýšľaniach nad životom si uvedomím, aká som hlúpa.

Nadávam na rodičov, vyhlasujem ako neznášam brata a to ste nezažili to ródeo, čo dokážem narobiť, keď mi niekto zje milovaný keksík. Ak si ma niekto dovolí upozorniť na zle umytú dlážku, strácam zábrany a ventil s parou sa otáča. Že nič nestíham a nemám za čo platiť benzín a účty? Samozrejme za to môže celý svet a ešte niekto navyše. A keby sa pohľadom dalo zabíjať, po celom meste by ležali mŕtve krásky, pretože si dovolili byť krajšie ako ja...

Hoci som dostala pár riadnych faciek nielen od uja Života, po skončení filmu sa sama za seba musím hanbiť. Mám rodičov, čo ma vychovali, ako len vedeli a hoci nemám narcistické sklony, mám pocit, že úžasne. S bratom si ponadávame a pošleme sa na koniec tráviaceho traktu, ale každý víkend ma objíme a nikdy nezabudne na moje narodeniny. Sú okolo mňa ľudia, čo vedia poradiť, naštve ich každá neprávosť voči mojej osobe a stále majú pre mňa odložený úsmev. Navyše ako bonus mám úžasnú kobylku, ktorá ma dokáže vytrápiť, ale všetku starostlivosť oplatí stonásobne a proste pohľad do jej očí ma núti ísť ďalej. Kvalita človeka sa nemeria krásou, na čo dosť často zabúdam, ale tým, čo sa v ňom skrýva. Hovorí sa, že nik sa peknej, ale prázdnej misky nenaje... a snažím sa toho držať, nuž veď iste to poznáte...

Snažím sa žiť svoj život naplno, pretože už nikdy nebudem vitálnejšia, mladšia, krajšia a možno ani šťastnejšia ako v tejto chvíli. Nikdy nevieme, kedy sa všetko skončí. Zajtra mi možno prinesie účtenku za všetky mamine slzy a ja ich splatím... preto sa už nechcem zaoberať malichernosťami a chcem aj v upršanom ráne nájsť niečo krásne...