Liečba za pomoci koní sa nazýva veľmi jednoducho hipoterapia. Toto pomenovanie však v sebe skrýva tri spôsoby práce s koňmi, z ktorého každý má inú orientáciu a využíva sa pri rozličných postihnutiach či už pohybového aparátu, alebo psychiky. Sú nimi hiporehabilitácia, pedagogicko- psychologické jazdenie(ďalej už len PPJ) a športové jazdenie postihnutých.
V prvom prípade sú pacientmi deti s telesnými hendicapmi, motorickými poruchami a po amputáciách končatín. Koníky sa stávajú doslova živými protézami a svojim malým zverencom nahrádzajú chôdzu. Krok týchto zvierat je podobný tomu ľudskému, a to pacientom dáva pocit samostatného pohybovania sa. Navyše sa pri rovnomernom pohybe stimuluje svalstvo, čím sa zamedzuje kŕčom, telo sa lepšie prekrvuje. Mozog si dokáže zafixovať rovnomerné, pravidelné a pre ľudské telo prirodzené pohyby, čo spôsobuje lepšiu citlivosť ochromených údov. Liečbu doporučuje detský neurológ na základe lekárskej správy od detského lekára, ideálne je aj odporúčanie od rehabilitačného lekára a ten stanovuje rehabilitačný plán, podľa ktorého fyzioterapeut s dieťaťom precvičuje predpísané cviky. Toto všetko sa odohráva v kroku, preto je potrebná prítomnosť skúseného jazdca, ktorý koňa vedie a udržuje ho v rovnakom tempe.
Podobne to vyzerá aj pri druhom spôsobe liečby- PPJ. Zmenou však je, že tu dieťa nielen na koni jazdí, cvičí a za pomoci terapeuta dodržiava korektný sed, ale dôležitá je aj práca zo zeme. Vynikajúce výsledky sa týmto spôsobom dosahujú pri pacientoch trpiacich autizmom a hyperaktivitou. Nastáva akýsi proces napojenia, kedy dieťa začne prejavovať dôveru nielen k svojmu štvornohému partnerovi, ale aj rodičom a hipoterapeutom. Ďalšou odlišnosťou je aj jazdenie v skupinkách a vo všetkých chodoch- krok, klus, cval. Prehlbuje sa tým komunikácia s okolím, malý pacienti sú v prítomnosti pokojných zvierat vyrovnanejšie a pri ošetrovaní sa učia určitej zodpovednosti.
Pri oboch spomínaných terapiách treba pripomenúť, že ide o dlhodobejšie liečenie, nemožno teda očakávať zlepšenie po prvom absolvovaní terapie. Aby celý proces mal význam, musí trvať minimálne tri mesiace, kedy pacient navštevuje kone aspoň dvakrát týždenne a na chrbte zvieraťa strávi približne dvadsať minút.
Športové jazdenie postihnutých, tzv. parajazdenie, je celkom iné, ako prvé dve spomínané metódy hipoterapie. Ešte stále sa jazdí pod vedením skúseného hipológa, ktorý ma rovnakú funkciu ako hipoterapeut, okrem toho však musí mať aj vynikajúce jazdecké znalosti. Pacienti sa nerozlišujú na mentálne, fyzicky, ani zmyslovo postihnutých. Jedinou podmienkou je v určitej miere samostatne pracovať s koňom pred, počas a po jazdeckej hodine. Motiváciou pre parajazdcov je možnosť zúčastňovať sa na pretekoch so špeciálne upravenými pravidlami.
Nie každý súcitný jazdec s chuťou pomáhať tým, ku ktorým osud nebol zhovievavý, má možnosť začať s hipoterapiou. Okrem absolvovania viacerých odborných kurzov, spolupráce s odborníkmi z oblasti medicíny, musí zabezpečiť dve podstatné veci. Prvou je, samozrejme, spoľahlivý, kľudný, špeciálne vycvičený kôň, ktorý má pevný chrbát oblejších tvarov a nesmie mať nepravidelné chody. Je to rovnaké ako napríklad pri bicyklovaní. Skúste ísť niekoľko metrov s osmičkou a budete sa cítiť ešte horšie, ako predtým. Podmienkou je, aby zviera bez problémov znášalo dotyky po celom tele, bolo zvyknuté na prudké pohyby a ruch. Aby celá terapia bola bez rizika, podmienkou je bezchybnosť a vybavenosť areálu, v ktorom nemôže chýbať mäkký povrch a nakladacia rampa pre pacientov na vozíčku.
Kone sú odpradávna symbolmi sily, rýchlosti a nespútanosti. Dnes im s čistým svedomím môžeme pridať ďalší prívlastok. Stali sa tvorcami malých zázrakov. Nikdy chorého nevyliečia úplne, dieťa nevstane po jazdení z vozíka a nezabehne maratón. Dokážu však vpustiť slnečné lúče do ubolených dušičiek a rozfúkať chmáry. Za to všetko, čím pre tieto detičky sú, nech majú stále zelené pastviny.
Komentáre