muksotravka

Stále trpím akými si depresívnymi stavmi a snažím sa zistiť, či je skutočne môj ctený život tak strašne jednotvárny a nechutne nudný, ako si predstavujem. Až na pár okamihov, kedy som vážne čumela iba tak do blba, alebo automaticky vykonávala nejakú podradnú činnosť týkajúcu sa domácich prác, musím uznať, že až tak zle na tom nie som. Síce nezásobujem moju krvičku adrenalínom pravidelne, ale nikdy nezabudnem na tri neuveriteľné momenty, kedy som skutočne musela vydráždiť osud do nepríčetna...

Posledné pivá a poldecáky padli za vlasť, zdutá čašníčka odziapala záverečnú, tak sa celá naša, mierne pripitá, tlupa pobrala do chladného skorého rána. Hodiny ukazovali tri hodiny ráno a môj strážny anjelik spokojne odfukoval niekde medzi Jupiterom a Saturnom. Keďže bývam asi ako jediná z celej partie na konci sveta, svižným krokom som sa vybrala domov. Domov, kde na mňa čakala teplá posteľ a ústredné kúrenie. Troška sa šmýkalo a celé moje JA sa snažilo udržať ma na nohách a dopraviť ma bez ujmy na zdravý do perín. Zrazu sa pred mnou mihol menší tieň, ktorý sa mi v tej chvíli zdal úplne nepodstatný. Veď mrzlo! Koho zaujíma nejaká túlava mačka, ktorá chce urobiť bububu na náhodného okoloidúceho. Keď spomínam mačky, tak musím uznať, že som sa hlboko mýlila. Trt mačí to bol kocúr! Ako prvé som si všimla krátke silné nohy s veľkými labami, ktoré prerastali rovno do širokých čeľustí, v ktorých určite sídlilo niekoľko silných zubov. Malými žltými očami na mňa civel Pitbullteriér. Každý vám bude radiť, aby ste sa nikdy nepozerali neznámemu zvieraťu do očí. Môžem dosvedčiť, že sa to prakticky ani nedá. Ja som zúfalo mapovala nočný terén a odhadovala som, ktorý z okolitých plotov som schopná skočiť. Buď môj nebeský strážca požiadal o pomoc nejakého zosnulého psíčkara, alebo už dotyčný živočích zožral suseda, alebo len nemal rád mastné( ďakujem Ti obezita moja), zrazu sa len otočil a vrtiac chvostíkom odcupital do tmy. Doma som bola o minútu. Netuším ako, ale ešte dlho som počula  buchot srdca a s chvíľu mi trvalo, kým som bola schopná skrotiť všetky splašené včeličky v mojej tekvici.

O niekoľko mesiacov som dopriala svojmu anjelikovi ďalší prvotriedny thriler, ktorý by si zaslúžil uznanie. Sedeli sme v luxusnom terénnom vozidle môjho priateľa a keďže som otravná o ekrazit, dovolil mi aj toto nenormálne dvojstopové motorové vozidlo aj viesť. Niekde na polceste do nášho cteného hlavného mesta sa oproti objavili dve dodávky. Nič zvláštne, len keby tie autíčka akosi nešli vedľa seba... Akurát v rádiu vrieskala ružová speváčka, že nechce vyzerať ako Britney Spears, ale odrazu som zachytila výkriky, ktoré akosi nepasovali do tónov piesne. Zneli skôr ako: ,, Netrhaj s volantom! Brzdi, ale netoč...!!!“ To určite! Musela by som mať neuveriteľné sebavražedné sklony, ak by som sa rozhodla čelne zraziť s dodávkou! Tak som sa rozhodla autíčko stočiť rovno do menšieho jarku, veď je to auto do vážnych terénov, čo je preň taká menšia hrča zeme? Prebrala som sa po chvíľke tmy a snažila sa oprášiť od toho odporného bieleho vecu z airbagov. Pás som mala zarezaný medzi prsiami a účes A lá FACKA vyzeral v prasknutom spätnom zrkadle strašne efektne. Po dokonalej kontrole ma potešilo zistenie, že som sa neposrala a svoje fekálne úniky si nechám až pre sestričky v starobinci. Hoci môj drahý sa netváril extrémne nadšene, že ja, jeho celoživotná láska som v poriadku, to ho absolútne nezaujímalo. Chápem, že pohľad na rozmlátené auto v hodnote trojizbového bytu v Bratislave. Môže slabšie povahy vyviesť zo psychickej pohody, ale na čo sa nechal ukecať. Sám si bol na vine...slabý to muž....

Dnes už vyzerám krásne. Ak si to porovnám s minulým týždňom, kedy som pre opuch nevidela na jedno oko a polovicu tváre zdobila chrasta, je tento môj mini monokel zanedbateľný. Nik neveril, že mi nezostanú jazvy. Atlas je nádherný, asi 700 kilový hnedák. Je troška živší, ale hneď po vysadnutí mi bolo jasné, že poletím... aj môj anjel strážny o tom musel vedieť a od jedu si trieskal hlavičku o búrkový mrak a od nervov žužlal blesky. A rada by som nakopala do zadku tých, čo sa roztápajú od blaženosti, keď tvrdia, že jazdenie v snehu je úžasné. Keby si skúsili hodiť plece z výšky 180cm, v rýchlosti asi 50km/h, tak by pochopili, že sa snehový závej zmení na betón. Pamätám si celý pád. Asi po prvý krát si viem všetko premietnuť a aby ste vedeli aká som sprostá, nie aby som si chránila moju ctenú tvár, ale ja som sa ešte pozerala, kam padám... Neuveriteľne som si buchla hlavu a je až zarážajúce, že žiaden otras mozgu sa nekonal. Žeby to bol dôkaz toho, že sa mi nemá čo otriasť???

V každom prípade pri rekapitulácií či už týchto naj, alebo len obyčajných príhod zisťujem, že ten môj život je v celku zaujímavý a pestrý. Síce môj anjelíček strážny, už musel mnohokrát zasahovať a odprevádzať ma od nebeskej brány... Ako sa poznám, znova raz príde a urobím knock, knock, knocking on the heavens door a snáď ma zasa raz nevpustia. Ale nemienim žiť ako vo vatičke a prichádzať o to úžasné zo života. Vatu nech žerú bulimické baletky, ale ja sa svojej slobody a toho, čo milujem nevzdám... Svojho ,,nudného“ života.