Ticho, pokoj, samota a nulový mobilný signál je to pravé orechové. Konečne sa môžem venovať svojim a len svojim myšlienkam, nezaoberať sa termínmi skúšok, čo, kedy a kde mám vybaviť, upratať, zaobstarať a podobné príjemné veci. Tridsaťdva dní sa zobúdzam nadránom na dupot konských kopýt, sledujem vykúkajúce slnko spoza zelených kopcov a viac ako ranná káva mi do žíl vlejú život usmiate tváre všetkých naokolo. Je to neuveriteľné, ale tu v tomto raji si môžem žiť život, po akom túžim a ešte mi za to láskaví ľudia aj kráľovsky platia! Ale môžete mi veriť, že tu by som bola aj zadarmo a na zvyšok svojho života.
Nechcem však ospevovať neuveriteľnosť mojej brigády a vďačnosť za to, že nemusím stáť niekde pri páse, alebo počas letnej brigády zarábať na tringeltoch za môj výstrih... Dnes som po prvýkrát zostala na ,,našom“ malom panstve sama a bez akejkoľvek pridelenej práce. Nemôžem si síce vychutnať moje voľno plnými dúškami, keďže sa mi pred pár dňami neuhol klinec a našiel si cestu k môjmu ctenému chodidlu... A tak sa len obšmietam po okolí, nasávam energiu zo slnka, čistej vody, konských tiel preháňajúcich sa po zelenej pastve a vôni čerstvo nakoseného sena.
Aj napriek neuveriteľnému pocitu šťastia a akéhosi pokoja, musím pripustiť, že sa do môjho vnútra zakráda depresia. Žiaden nával sĺz, kopy vyfajčených cigariet a litre vypitého alkoholu. Nič také. Je to akási ťažoba v mojom ctenom Ja, ktorú nevedia vyhnať ani tie najslastnejšie pocity z krásneho a pokojného dňa. Jednoducho si uvedomujem, že som sama... Nie iba v túto chvíľu, ale som sama. V živote, v mojich všedných trápeniach, ale naopak aj radostiach... Mám priateľov, ktorým na mne záleží a vždy ma podržia a stoja za mnou pri každom prúseri.
Jednoducho povedané, chcelo by to chlapa. Aby to vyznelo presnejšie muža... Takého, ktorý sa nepostará iba o vyplnenie mojich fyzických potrieb- teda nevytrasie sa a nepôjde domov k manželke... Nedokážem proste udržať dlhodobejší vzťah s opačným pohlavím. A pri tom netúžim po ničom výnimočnom, krásnom, bohatom a ani príliš úspešnom... To všetko som predsa ja ( no dobre, tak trocha preháňam, ale musím sa aspoň pochváliť). Proste túžim po teplom a vrúcnom objatí a bozku každé ráno a občas nejakom tom prejave náklonnosti a aby toto obdobie trvalo dlhšie ako dva mesiace. Občas mám pocit, že som asi príliš náročná, alebo je niekde vo mne chyba, ktorú môj harddisc ešte nelokalizoval. Asi mi neostáva nič iné len čakať, kedy sa ten ,, vyrobený pre mňa“ (sorry Kuly, že kopírujem)objaví niekde medzi materinou dúškou a tmavým lesom...
Ale aj napriek tomuto pocitu samoty, ktorý o chvíľu zaženie neskutočná bolesť z rany po klinci, musím skonštatovať, že som spokojná a šťastná. Je neuveriteľné, že dva mesiace v roku dokážu naplniť človeka takou pozitívnou energiou, že ho neskôr nenaserú ani tety zo štúdijného oddelenia.
Komentáre