Pomoc neprichádzala. Rovnako ako jedlo, či voda. Dve oči hľadali oporu v okoloidúcich ľuďoch, ale tí na ne iba s opovrhnutím pozerali. Alebo sa radšej odvrátili, aby im neprišlo zle z hnijúcich rán. Prišiel však deň, na ktorý dve oči čakali. Pristavil sa príves a ani ich nemuseli nútiť, samé vošli do chladnej tmy. Vedeli, že ich čaká posledná cesta a príde vykúpenie. Nech si len šofér vbieha do jám, dve oči už nevnímali svet okolo seba. Nadchádzajúca smrť v nich vyvolala blažený a tak dlho očakávaný pokoj. Už len chvíľu. V tom si však dve oči uvedomili, že sa narodili ako bojovník a chcú tak aj umrieť. Srdce začína v hrudi biť čoraz rozhodnejšie, dych sa prehlbuje, vystupujúce žily na krku svedčia o napätí vo svalovej hmote. Telom prechádzajú jemné tiky. Dve oči s čakajú na správnu chvíľu, aby si ešte raz pripomenuli, čím sú. Sú koňom, zvieraťom slobody a sily, neskrotným, bájnym tvorom, ktorého sila pohla svetom. Takto chcú umrieť a aj zomrú.
Savior sa naposledy nadýchol a v očiach zostal iba odraz Meginho skrúteného tela. Sivastý pohľad sa ponoril do temnoty a život sa vytratil s posledným výdychom. Srdce dobilo a ďalší nádych už nepríde.
„ Prečo ma všetci opúšťajú? Každý mi nahovorí, že všetko bude dobré, že sa nič zlé nemôže stať, nasľubuje mi, že tu bude večne a potom si len tak odíde!“, znel hlas v jej hlave. Už sa nechcela viac trápiť a tak sa rozhodla, že tento krát odíde aj ona. Do sveta radosti, za svojimi blízkymi, kde neexistuje plač, bolesť a lúčenie. Aj ona si zaslúži žiť pokojne a šťastne. Na stolíku v predsieni, pod slnečným lúčom predierajúcim sa zeleným závesom, nechala otcovi odkaz:
„ Odchádzam za Saviorom!“
Dve oči sa snažia ujsť. Bežať. Aj napriek ranám a bolesti. Cítia, ako sa tlak povoľuje a ruka púšťa povraz. Bežia. Letia neznámou krajinou. Ešte nevedia kam. Ale ďaleko od sveta bolesti, bitky. Ďaleko od sveta ľudí. Zrazu však pocítia chlad a tvrdosť zeme. Srdce bojuje, ale telo už ďalej nemôže. Prichádza tma a úľava. Prichádza pád.
Megi hľadá pokojné miesto, krásne, proste to, kde sa stretne s druhým svetom. Plná pokory a zvláštneho napätia spojeného s očakávaním lepšieho zajtrajška. V tom sa vedľa nej zvalí mohutné telo. Dopadá s obrovskou silou a zostáva ležať pri jej nohách. Bola taká pohrúžená do svojho sveta, že nepočula dychčanie a dupot kopýt, ktoré sa k nej rútili. Teraz ležia pri nej dve oči a z posledných síl hľadia na ňu s nádejou. Nie však s nádejou na ukončenie trápenia, s nádejou v lepší zajtrajšok a vyliečenie rán.
Obaja chceli zomrieť. Odísť a prestať sa trápiť. Pochopili však, že nežijú preto, aby sa rozhodli, kedy majú z tohto sveta odísť. Žijú preto, aby niekomu pomohli a urobili jeho svet krajším. Dve oči zachránili Megi pred smútkom a priskorou smrťou, Meginho otca pred stratou toho posledného, čo mal a miloval. Megi s otcom zasa dali Dvom očiam šancu na život, pre aký sa narodili. Či zasiahli drahí zosnulí, alebo sa to stalo úplnou náhodou, toto stretnutie navždy zmenili svety troch bytostí, ktoré dostali šancu na lepší, krajší a šťastnejší život.
Dve oči. Už nehľadia z tmavých stien. Pasú sa na zelenej tráve. Čakajú na každodenné vľúdne slovo a pohladenie nového majiteľa.
Dve oči vyhrali svoj boj. Žijú. Bez bolesti. S láskou v srdci. Bez rán bičom. S nádejou na koniec, ktorý im právom patrí. Bez úteku. S útechou, že svojim životom neprecválali zbytočne.
Komentáre