Tento krát výkrik neprešiel kozubom. Magie stojí uprostred lúky zaliatej slnkom a snehom, mŕtvy pokoj spiacej krajiny ju núti ešte viac kričať a klásť ľadovej kráľovnej mnoho otázok. Ozvena sa snaží odpovedať, ale jej zamrznuté pery vydávajú iba tichý, nezrozumiteľný šepot.
,, Prečo mamy umierajú? Ony nemôžu jednoducho opustiť svoje deti! Mňa nemôže opustiť! Čo budem teraz robiť? Ja...ešte nie som pripravená byť sama, neviem aké to je byť sama! Mama vráť sa, chcem aby si sa vrátila!“
ozvena si musela ešte veľmi veľa toho vypočuť, kým Megina uzimené telo nepadlo do páperového snehu. Obláčik bielej studenej hmoty, ktorý rozvírila rukami, zasa pomaly našiel svoje miesto a prikryl rukávy jeje červeného svetra. Aj ten mala od mamy...
Dve oči. Hľadajú vysvetlenie. Odpoveď na jednoduchú otázku:,, Prečo?“ snažia sa prísť na to, kde urobili chybu. Mali viac bojovať? Utekať rýchlejšie aj napriek neznesiteľnej bolesti? Ešte viac sa snažiť dobehnúť ako prvé do cieľa? Ako, keď to už viac nešlo?
Dve oči. Hľadia na studené steny prepravníka. Bez okien, svetla, bez kúska miesta navyše. Toľkokrát vyhoveli svojmu majiteľovi. Toľkokrát bez vzdoru podľahli ranám biča. Nežiadali nič. Len lásku a miesto v ľudskom srdci.
Dve oči. Plné smútku. Obetovali celý svoj život pre slávu a bohatstvo človeka, ktorý ich po prvom neúspechu dáva preč. Príves sa pohne a dve oči hľadajú oporu v tme. Nohy nevládzu udržať zničené telo. Srdce však ešte stále bije a chce bojovať.
Dve oči nechcú vzdať svoj posledný boj. Chcú umrieť hrdo. Rovnako ako hrdo bojovali na dostihových dráhach za svojho pána.
Povedala si nie... Nechce žiť tak, ako to od nej každý očakáva a otec vyžaduje. Je predsa mladá, život má pred sebou a nechce sa jej celé dni vyvárať, prať, upratovať. Smútok z maminej smrti vystriedal hnev. Láska sa mení na nenávisť, nenávisť mladého, osudom skúšaného človeka. Nahnevaná hodí hrniec s voňavou kašou na dlážku a zvláštnym, temným hlasom posiela posolstvo kozubu.
„ Stačilo! Nebudem tu nikomu robiť slúžku! Mám šestnásť a odmietam sa správať ako matka piatich detí, alebo žena po štyridsiatke. To sa ocinko veľmi pomýlil, ak si myslí, že zničí aj mňa rovnako, ako to urobil mame. Ešte sa uvidí, kto bude z nás dvoch trpieť. Oddnes prisahám, že končím, nech si toto všetko robí sám. Mňa sa tiež nikto nespýta ako mi je a či potrebujem pomoc. Prečo by som mala ja brať do úvahy pocity druhých a niekomu nezištne pomáhať?“
A vtedy sa to začalo. Úteky zo školy, z domu, striedané divokými večierkami. Drogy, alkohol, hlúpe, bezvýznamné lásky. Nový život, nové priority a utrápený otec. Kde spravil chybu, ako ju napraviť? Ako priviesť dieťa domov? Pozrie do chladného kozuba a uvedomí si, že toto nie je domov. Smiech a šum, dupot papúč, oheň v krbe. Toto sa už nikdy nevráti. Nie na tomto mieste poznačenom tragédiou. Odkedy tento dom navštívila smrť, noci potemneli, steny zosiveli, múry navlhli a schody akosi začali vŕzgať. Otcov hlas sa rozľahne po chodbách a slabiky zaplnia každý prázdny kút.„ Musíme odísť. Preč odtiaľto, nájsť nový život. Alebo aspoň šancu začať odznova, niečo lepšie.“
Komentáre
pekný