muksotravka

Akosi si zvykám, že keď chcem ísť na potrebu a vypustiť zlého ducha z môjho JA, musím minúť všetok toaletný papier na poctivé vytapetovanie tety dosky. A ja si môžem moje sekundárne pohlavné orgány vytierať rukávmi z 30 eurového svetríka... v podstate už ma ani nenapne, keď vidím hnedú tapetu tiahnúcu sa cez porcelán, alebo krvavú čmuhu zarovno očí, lebo zo slečny tampón vyletel zdrvujúcou rýchlosťou. Vtedy ma len napadne námet na ďalšie pokračovanie filmu Rýchlo a zbesilo...

Ale nie o tom chcem písať. Proste toto patrí a vždy bude patriť do života každého nás a nikdy sa nezbavíme podobných fekálnych nepríjemností. Mňa skôr štvú ľudia, čo si urobia z huby riť. Neváhajú zo seba spraviť stoku, zaprieť všetko, čomu veria, žijú a podľa všetkého behom sekundy zaprú životné krédo, podľa ktorého vraj žijú. Asi zasa len súdim okolie, ale je to tak. Nemám pocit, že by som dokázala zrazu zaprieť všetko, čomu verím a celé moje bytie stojí na tom, čomu verím a za čo sa budem biť do posledného dychu.

Jednoducho je nepochopiteľné, že dakto dokáže zaprieť priateľov, obmedzovať sa a dokonca vzdať sa mnohých milovaných vecí, len kvôli veľkému vtákovi. Seriózne vážne som neverila, že žena sa zmení o XY stupňov kvôli nadrozmernému falusu, ktorý aj tak patril, patrí a pravdepodobne bude patriť inej žene... Zrazu, obloha a myslenie sa vyjasní, fiktívny vzťah tu už nie je, tak čo??? No predsa napíšem najlepšej a najvernejšej priateľke, aby mi pomohla a utíšila žiaľ.

Taktiež by mi mohol niekto vysvetliť pojem komerčnosť. Pretože si začínam myslieť, že všetko, čoho sa chytím, zjem, prečíta, pozriem v kine, alebo si oblečiem, vrcholne dehonestuje spoločnosť a pohoršuje ťažko nezávislé okolie. Mno kebyže chodím nahá, som úplne negramotná, živím sa iba tým, čo si poctivo vyhrabem v nejakom lese, ktorý samozrejme nepatrí do súkromného vlastníctva, tak pravdepodobne splním všetky predpoklady nezávislosti, nekomerčnosti a neviem čoho všetkého. A skoro som zabudla pripomenúť, že kyslík, ktorý dýchajú aj iné osoby pracujúce v komerčných médiach, reklame, obrovských spoločnostiach, alebo nebodaj svetové hviezdy, si budem musieť vyrobiť pofidérnymi pokusmi, ktoré samozrejme ešte nikto neurobil. Až vtedy by som dosiahla nezávislosť od konzumnej a zničujúcej spoločnosti a moja karma by okamžite zahýrila farbami!

A nie je nič krajšie, že človeku, ktorý po mne roky pasie som zrazu odporná a radšej nepôjde na svadbu dobrého kamaráta, akoby tam mal byť so mnou. No čo poviete, nie som otrasná?! On sa roky snaží a nie a nie roztiahnuť seba sa. V stredoveku by ma určite upálili. V podstate mám byť asi vďačná za bezdôvodné osočovanie, vulgárne nadávky a vyhováranie sa na moju prítomnosť. Veď ja si dovolím mať priateľa, dovolím si schudnúť, meniť šatník, dobre vyzerať a užívať si s mne sympatickými osobami opačného pohlavia. (Mám pocit, kebyže vidí, ako si to rozdávam s dievčaťom, tak ma rovno prejde a pre istotu nacúva.) Veď ja môžem za to, že si niekto cez pupok nevidí na vtáčika, že ho každý odpíše a považuje za chudáka a že si neviem pristrihnúť bradu, keď už mám na nej týždňové omrvinky. Samozrejme, veď on po mne túži, miluje ma a ja ho proste nechcem a ešte som mu to slušne vysvetlila... No nie som otrasná?!

Jaj ľudia známi a neznámi, kam sa to rútime? To skutočne chceme mať zo svojho JA latrínu? Stoja tieto škriepky, odsudzovanie, osočovanie a hádky za to? Mne sa tento celý systém zdá ako staré časy, keď sme si nechceli požičiavať lopatku a bili sme sa o cukríky. Podľa mňa život je príliš krátky a priateľstvo príliš vzácne, aby sme si ho kazili takýmito hlúposťami a čudujem sa, že niekoho skutočne baví zbytočne robiť neopodstatnené konflikty. Neviem ako Vy, ale pre mňa je to nepochopiteľné, infantilné a hlavne zbytočné. Ale pravdepodobne toto všetko som potrebovala zistiť, aby som si vážila pravé a nefalšované priateľstvo a že ľudská hlúposť je nesmrteľná a kvitne v každej dobe....