Dnes však všetko vyšlo na povrch. Dámy a páni, sú všade okolo nás. Ešte neviem presne kto a čo, zatiaľ je to vo hviezdach, ale ja na to prídem. Odhalím toto sprisahanie vyvracajúce a hlavne rúcajúce naše doterajšie ilúzie... asi takto nejako by znel trejler (píšem tak, aby neboli námietky za používanie cudzích slov) k filmu o udalostiach z dnešného dňa. Kinematografické dielo by potom vyzeralo takto:
Mladá hrdinka pozerá s celou svojou rodinkou hlavné večerné spravodajstvo. Práve ukazujú zábery z akého si povstania... Kamera zaostrí na škaredú tetu s troma mastnými chlpmi na hlave, ako divnou hatlaninou čosi nasrdene vrieska a udržuje očný kontakt s fiktívnymi divákmi. Jej krik o chvíľu zastrie tlmočníčka a to, čo vysloví, okamžite otrasie vnútorným svetom ctenej mladej hrdinky. Tá okamžite vyskočí a hystericky začne baliť všetky svoje veci do kufrov a so srdcervúcim plačom oznámi rodičom, že musí opustiť toto temné miesto a musí nájsť samú seba. Doteraz žila v klamstve, ale už viac nechce a pravdy sa dopátra stoj čo stoj. Matka za ňou zavrie ťažké drevené dvere a za tónov pomalej a smutnej hudby sa film pomaly končí. Samozrejme, upozornenie o pokračovaní nabudúce nesmie chýbať.
Všimli ste si, že najpodstatnejšiu časť tohto príbehu som vynechala? Tak je vám určite jasné, čo bude teraz nasledovať. Bingó! Teraz nasleduje pointa:
Tá škaredá, rozčúlená cudzinka nerozprávala vymyslenou hatlaninou. Ten prenádherný jazyk sa nazýva maďarčina. A čo tak mohlo znepokojiť vysokoškolsky vzdelanú a inteligentnú hlavnú hrdinku? Dozvedela sa totiž, že aj napriek tvrdeniam o jej pôvode a historicky doloženým faktom o príslušnosti k určitému štátu, je všetko inak. Pani maďarská historička amatérka suverénne vyhlásila, že isté územia istej republiky aj tak patria ich republike a preto sa jej nepáči, že istá republika jej zakazuje hovoriť v nej istou materinskou rečou istej inej krajiny...
Takže resumé dnešného dňa: zistila som, že v podstate žijem na území, ktoré patrí Maďarom a my Slováci sme im ho ukradli... Teraz sme ešte uzákonili tú jazykovú srandu, čo ich chudáčikov utláčaných nasrdilo ešte viac a oni nebudú môcť rozprávať na svojom rodnom Slovensku svojou materinskou maďarčinou... Asi nie som chápavá, ale aj tak mi tu čosi nesedí. Neviem, či sa mám smiať, alebo plakať, alebo to vzdať a porozmýšľať nad nesmrteľnosťou chrústa. Pravdepodobne by to malo väčší efekt.
P.s.: Pre istotu som si skontrolovala platnosť pasu, pretože je dosť možné, že ak odídem v pondelok do Nitry, v piatok ho odo mňa budú pýtať na novovzniknutých hraniciach...
Komentáre
Muksinka...
Vážená muchotrávka,
Mate pravo na vlastny nazor
odpoveď
Odpoved na odpoved
kto su teda podla Vas ti normalni (makke "i" na konci) Madari? Ti, ktori stiahnu chvost a poslusne sklopia usi, ked na nich "statotvorny narod" pluje, nazyva ich nepriatelmi a obmedzuje ich zakladne ludske prava?
Ten priklad s obchodom je uz taky otrepany, prepacte za vyraz, ze uz nedokaze zaujat. Ak Vas to osobne uraza, co tak vyskusat spravanie sa podla europskych standardov a tolerovat nizsiu uroven znalosti Slovenciny u ludi, ktori cely svoj zivoj ziju vo svojom rodnom meste, kde sa takmer vylucne hovori ich materinskou recou..? Co mi na toto odpisete, "Na Slovensku po Slovensky?"
Mam jednu znamu, ktora sa nevedela spamatat z kulturneho soku, ked prisla do mestecka, kde sa tiez hovori vacsinou po madarsky, a zapocula, ze predavacka sa bavila s jednym kamaratom po slovesky a zaroven kecala so zakaznikom po madarsky. Spominana znama "mala chut jej jednu tresknut, lebo ako moze v pritomnosti Slovaka rozpravat ako jej huba narastla". Je toto podla Vas normalne?
Pochopte prosim, ze my sme tu tiez doma, pracujeme, odvadzame dane (cize zivime stat) - a onedlho sa budeme bat, ze dostaneme po drzke, lebo sme sa odvazili hovorit po svojom...