muksotravka

Prší.

Znova.

 Prší rovnako ako včera, predvčerom, pred mesiacom... občas sa zmení tempo, intenzita, dĺžka... ale ešte stále je to dážď a ona mu musí čeliť bez dáždnika. Stále sama... na jej telo ležiace na zemi však nedopadá voda, žiadny chemikáliami presiaknutý dar z neba. Tento dážď tvoria rany, kopance a urážky. Nedá sa pred nimi schovať pod strechu, na autobusovej zastávke. Občas sa ani nedá odhadnúť, kedy to všetko začne, kedy treba hľadať útočisko, alebo niekoho, kým by sa im ubránila, ako sa zvyšok ľudstva prikrýva novinami, aby sa vyhli chladným kvapkám. V chlade však nemôžu konkurovať podlahe v izbe, chodbe, kuchyni...  Áno, v tej istej kuchyni, kde spolu sedávajú pri vianočnej večeri, kde od neho dostala prvý bozk... dnes si však už nedokáže spomenúť, ako sa toto krásne počasie zmenilo na nikdy nekončiacu búrku. Aké to vlastne bolo pred prvým mrholením? Bolo nejaké, alebo to začalo lejakom?

Netuší... Bolo to dávno. Vtedy, keď bola plná snov, očakávaní, nádeje. Aj tie sa však radšej skryli a zobrali aj rozbité ružové okuliare, ktoré podľahlo fackám. Alebo kopancom? Kam vlastne ušli a prečo ju tu nechali? Mali ju uniesť, proste vytrhnúť rovnako, ako jej povytŕhal vlniace sa vlasy.

Príliš dlho čaká na východ slnka. Bola by vďačná iba za maličký lúčik tepla. A tak iba bezmocne sedí v kuchyni, ktorej dlážka sa stáva svedkom všetkého. Tá dlážka už musela zniesť nespočetné množstvo dažďov a vypočuť si nekonečné spŕšky nadávok. Sedela a slza  pomaly vykĺzla z modrastého oka a kotúľala sa po opuchnutom líci, aby nakoniec zomrela na roztrasených perách. Niekedy je lepšie byť takou obyčajnou, slanou slzou...

 O niekoľko ulíc ďalej sedí v malej izbe zdravotná sestra. Táto nočná služba bola veľmi pokojná, aj lekár už zavrel oči. Ona však od nervozity dotrhala niekoľko vreckoviek...

Nemá rada nočné. Alebo keby aspoň nebola taká pokojná! Čo dnes v noci ľudia nepotrebujú pomoc?

Obáva sa , že jedno dievča, bez dáždnika, ju potrebuje. Jedno dievča, ktoré niekedy nosievalo ružové okuliare a malo krásne zvlnené vlasy...

Počas každej služby tŕpne, keď vidí, ako zo sanitky vynášajú ranenú ženu. Dúfa, že ide o obeť autonehody alebo len opitú nešťastnicu. Dúfa, že to nebude ona.... Tá, ktorá sa nestihla skryť pred dažďom.

 Ako to, že tieto dve ženy o sebe vedia a predsa nevedia jedna druhú zachrániť a zbaviť utrpenia?

Niekedy bývajú rozhodnutia ťažké. Jedna mu totiž život dala, druhej ho on pomaly berie. Obe ho milujú aj napriek chybám a skutkom. Obe si kvôli nemu neraz vyplakali oči. Ale keď opustiť ho je také ťažké. Je to preto, že ho milujú a nevedia si bez neho predstaviť svoj svet. A koho vlastne?

No presa toho, s ktorým prichádza dážď.

 O niekoľko ulíc ďalej, v jednej malej kuchyni začalo pršať...